Istý psychológ raz napísal: “Ak sú ľudia niečim spútaní, tak je to ich predstava o sebe samých – či už je pozitívna alebo negatívna.” Treba priznať, že mať predstavu o sebe nie je nič zlé. Potrebujeme ju mať všetci.
Tie predstavy sa pohybujú od toho, že: mám dobré vzdelanie; patrím ku strednej vrstve; som inteligentná žena; som muž so zmyslom pre humor; človek so zmyslom pre zodpovednosť; elegantne vystupujúca žena… až po mnoho ďalších. Tieto predstavy nielen že definujú naše správanie a naše voľby, ale spoluurčujú aj životy ľudí pohybujúcich sa okolo nás.
Duchovným problémom je, keď na tejto predstave príliš lipneme. Totiž ona určuje väčšinu z toho, o čom si myslíme, že konám slobodne. A tak, ak lipneme na svojom titule, vyžadujeme, aby každý do oslovenia dodal pán inžinier. Ak lipneme na svojom pôvode, nedovolíme, aby sa s nami rozprával sedliak. Ak lipneme na svojej predstave neomylnosti, tak nedovolíme, aby nás niekto na niečo upozornil. A podobne.
Múdry človek sa neustále pýta: “Som slobodný v tom, aby som bol niečo iné, ako je moja predstava o mne samom?” Jednoducho, vie objaviť v sebe pestrosť a rozmanitosť, ktorá ide za jeho predstavu o ňom samom. Vie objaviť, že už dnes je iný, ako bol včera. Prežíva pravú vnútornú slobodu, ktorá umožňuje urobiť jeden dôležitý krok v duchovnom živote.
Boh človeka neustále prekvapuje. Neustále prekvapoval učeníkov – slovami, rozhodnutiami i skutkami. Potrebovali veľa vnútornej slobody, aby ho vedeli neustále prijímať. Potrebovali pretvárať svoje predstavy o veriacom Židovi i o zjavujúcom sa Bohu. Ešte viac po Ježišovom zmŕtvychvstaní – keď sa im zjavuje. Keď vstupuje do ich strachu, uzavretosti, aby im dodal odvahu zanechať svoje predstavy. Aby mohli byť slobodní a prijať ho.
V tento Veľkonočný čas, keď sa blížime k slávnosti Zoslania Ducha Svätého, skúsme odhaliť na čom lipneme a aká je predstava o nás samých. Aká je moja predstava o Bohu. Potrebujeme slobodu, aby sme dokázali prijať tie dary, ktorými nás chce obdariť Boh.