Byť slobodný

Istý psychológ raz napísal: “Ak sú ľudia niečim spútaní, tak je to ich predstava o sebe samých – či už je pozitívna alebo negatívna.” Treba priznať, že mať predstavu o sebe nie je nič zlé. Potrebujeme ju mať všetci.

Tie predstavy sa pohybujú od toho, že: mám dobré vzdelanie; patrím ku strednej vrstve; som inteligentná žena; som muž so zmyslom pre humor; človek so zmyslom pre zodpovednosť; elegantne vystupujúca žena… až po mnoho ďalších. Tieto predstavy nielen že definujú naše správanie a naše voľby, ale spoluurčujú aj životy ľudí pohybujúcich sa okolo nás.

Duchovným problémom je, keď na tejto predstave príliš lipneme. Totiž ona určuje väčšinu z toho, o čom si myslíme, že konám slobodne. A tak, ak lipneme na svojom titule, vyžadujeme, aby každý do oslovenia dodal pán inžinier. Ak lipneme na svojom pôvode, nedovolíme, aby sa s nami rozprával sedliak. Ak lipneme na svojej predstave neomylnosti,  tak nedovolíme, aby nás niekto na niečo upozornil. A podobne.

Múdry človek sa neustále pýta: “Som slobodný v tom, aby som bol niečo iné, ako je moja predstava o mne samom?” Jednoducho, vie objaviť v sebe pestrosť a rozmanitosť, ktorá ide za jeho predstavu o ňom samom. Vie objaviť, že už dnes je iný, ako bol včera. Prežíva pravú vnútornú slobodu, ktorá umožňuje urobiť jeden dôležitý krok v duchovnom živote.

Boh človeka neustále prekvapuje. Neustále prekvapoval učeníkov – slovami, rozhodnutiami i skutkami. Potrebovali veľa vnútornej slobody, aby ho vedeli neustále prijímať. Potrebovali pretvárať svoje predstavy o veriacom Židovi i o zjavujúcom sa Bohu. Ešte viac po Ježišovom zmŕtvychvstaní – keď sa im zjavuje. Keď vstupuje do ich strachu, uzavretosti, aby im dodal odvahu zanechať svoje predstavy. Aby mohli byť slobodní a prijať ho.

V tento Veľkonočný čas, keď sa blížime k slávnosti Zoslania Ducha Svätého, skúsme odhaliť na čom lipneme a aká je predstava o nás samých. Aká je moja predstava o Bohu. Potrebujeme slobodu, aby sme dokázali prijať tie dary, ktorými nás chce obdariť Boh. 

Prítomný Boh

Kresťanská tradícia a teológia sa nikdy neuspokojila s primitívnou predstavou Boha ako nejakého hodinára. Že stvoril svet a potom ho necháva bežať ako nejaké natiahnuté hodiny, v ktorých vládnu stanovené pravidlá.

Boh neustále prebýva vo svojom stvorení a jeho stvorenie prebýva v ňom. Pozýva človeka, aby si uvedomoval túto reálnu prítomnosť vo svete. Nie je to jednoduché prebývanie, to by bol panteizmus. Ako pripomína Katechizmus Katolíckej cirkvi: “Boh je nekonečne väčší ako všetky jeho diela…”, zároveň pokračuje: “…je prítomný v najhlbšom vnútri svojich stvorení: Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme”. Nielenže mu dáva bytie a jestvovanie, ale v každom okamihu ho udržiava, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. 

Človek je pozvaný nie len uvedomovať si túto Jeho tajomnú prítomnosť, ale ísť o krok ďalej. Evanjelista Ján prináša Ježišovu výzvu adresovanú svojim učeníkom: “Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne.” (Jn 15,4). Učeník je pozvaný prežívať svoj život v spojení s Ježišom.

A je to Boží Duch, ktorý mu to umožňuje. On prebýva a posväcuje celé stvorenie. Oživuje, naplňuje, premieňa, obnovuje… Jednoducho, Boh chce byť človeku nablízko. Ponúka spásu, ktorá, ako hovorí svätý Augustín, “nie je vecou výkonu, ale milosti”.  A milosť je darom z lásky Boha, ktorý túži prebývať v našom živote a volá nás k tomu, aby sme ostávali v ňom  zakorení ako vinič a tak prinášali veľa ovocia.

Boh nechce od nás výkon. Chce od nás otvorenosť pre jeho milosť, ktorá je “účasťou na Božom živote.” Preto učeník, ktorý prijal milosť, môže Boha nazývať svojím Otcom. Božia milosť tak zdokonaľuje ľudskú dušu a robí ju schopnou žiť s Bohom a konať z lásky k nemu.

Výzva: “Ostaňte vo mne a ja vo vás”, je výzvou k prebývaniu v spoločenstve s Bohom. K otvorenosti pre Božiu lásku, čo nie je ľahké, pretože pravá láska je náročná. To nie sú chvíľkové pocity, ktoré nás poláskajú po brušku. Láska je odvaha vyjsť zo samého seba a žiť pre druhého. A takýto je Boh voči nám, vždy prítomný a milujúci. Vieme ho prijať?

Ja som Dobrý pastier

Ježišove slová ponúkajú silnú metaforu na jeho osobu, ktorá je nám vzdialenejšia, ako to bolo pre človeka z Biblického sveta. Antický svet bol preplnený tými, ktorí sa živili týmto povolaním. V tomto čase je to iné, málo kto z nás pásaval ovce. 

Predstavivosť takejto pozície nám vysvetľujú mnohé zobrazenia Ježiša, ako Dobrého pastiera. Tými najstaršími sú zobrazenia pochádzajúce z starovekých rímskych katakomb. Najnovšie sú tie, ktoré nosíme v našich modlitebných knižkách alebo máme zavesené na stenách našich príbytkoch.

To, čo nás však môže vyrušovať, je predstava stáda oviec, ktorého by sme mali byť súčasťou. Málokto chce byť stádovitý tvor. Chceme byť originálni, špecifickí. Chceme byť iní, ako ľudia okolo nás.

Neviem, ako prišli ovce k tejto neutešenej povesti stádovitosti a chýbajúcej inteligencie. Ale krivdí sa im. Ovce sú v skutočnosti bystré a pozorné. Pozorné na hlas svojho pastiera a bystré na nebezpečenstvá. Mal som možnosť v Izraeli spoznať túto ich vlastnosť, keď množsto pastierov ráno vyháňalo svoje stáda. V noci boli zavreté v jednej veľkej ohrade a ráno, keď príslušný pastier zavolal svoje ovce, zdvihli sa a nasledovali ho len tie, ktoré mu patrili. Nasledovali jeho hlas, ako keď pes ide po čuchu. Poznali hlas svojho pastiera

Nepotrebujeme aj my, súčasní ľudia, nadobudnúť túto vlastnosť? Vedieť “rozoznávať podstatný hlas”, ako to povedal jeden kazateľ, “v kakofónii hlasov, reklám, ponúk a zvádzaní, ktoré sa na nás hrnú zo všetkých strán?” Rozoznať hlas, ktorý svojou silou či mediálnou výnimočnosťou nevyniká, predsa však hovorí to, čo potrebujeme naozaj počuť.

Súčasná doba nepresviedča jednotlivca silou meča či palice, ale silou zvádzania. To je prítomné tak v obchode, ako aj v politike. Mnohí sa snažia vmiesiť to aj do sveta viery. Ale pravý pastier by na to nenaskočil. On je trpezlivý, odvážny, obetavý, mierny… Neláka, ale vedie. Vie, že jeho cesta vedie k prameňom živej vody, do skrytej oázy života. Neustále ponúka túto cestu, tichým hlasom.

Učme sa byť citliví tomuto hlasu. Nalaďme si sluch častým čítaním jeho Slov a počívaním ich vysvetľovania cez rôzne moderné prostriedky. Buďme bystrí a pozorní.

Stretnutie so živým Kristom

Sme uprostred Veľkonočného obdobia. Najposvätnejšieho času pre nás kresťanov. Toto obdobie je časom rozhodnutia, na ktorom sa rozchádzajú cesty tých, ktorí s Ježišom a s jeho učením sympatizujú, a tých, ktorí v neho naozaj uverili.

Sympatizujúci mohli s veriacimi kráčať po šľapajách veľkého učiteľa; mohli načúvať jeho filozofii a morálke; obdivovať jeho gestá a skutky. Dokonca mohli na Zelený štvrtok prijať gesto priateľa umývajúceho nohy; s citom pozorovať jeho súdny proces, umučenie a nevinnú smrť; a v tichosti postáť pri jeho hrobe. Ježiša mnohí z nich zaradzujú, s veľkým rešpektom, do siene veľkých mužov ľudských dejín. Tu sa však ich cesta končí.

Ako to povedal istý kazateľ: “Viera však ide ďalej!” Pre veriaceho, Ježiš nie je jeden z mnohých velikánov ľudského pokolenia. On je živý. Preto ho nehľadáme v zozname zosnulých. A to je podstata kresťanstva. Zároveň je to kameň úrazu pre tých, ktorí v neho neuverili.  

Čo znamená, že je živý? Že zmŕtvychvstal? Tu nejde o vzkriesenie z mŕtvych, ako to bolo u Lazára, ktorému Ježiš prinavrátil život. Lazár je znovu obdarovaný životom, aby mohol robiť to, čo robil predtým. Tak, ako to bolo u mnohých ďalších osôb, ktorými sú posiate ľudské dejiny. Ako to naznačuje samotné slovo prinavrátenie života, tieto prípady poukazujú na krok vzad. Božia milosť umožňuje vrátiť sa, dať znovu šancu.

Pri Ježišovom zmŕtychvstaní je to silnejšie. U sv. Pavla čítame: “Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje” (Rim 6,9). Nie je to zázračný návrat. Je  to krok dopredu, k novému spôsobu. Realizuje sa to, čo Ježiš predpovedal v rozhovore s Martou, ktorá mu hovorila na margo vlastného brata Lazára: “Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.” Ježišova odpoveď bola jasná: “Ja som vzkriesenie a život.” Pritom dodáva: “Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.”

Ježiš nie je len zmŕtvychvstalý, On je vzkriesenie a život. On je živý. Preto viera ide ďalej, pretože má neustále možnosť sa stretnúť so živým Kristom. A jeho prítomnosť dáva človeku život. Preto, znovu objavme možnosť častého stretnutia sa s Kristom v Eucharistii i v službe blížnemu.